Život Prešova
online
online
NOVEMBER89: Alexander Dubček – symbol odvahy a nádeje na lepšie časy
14.11.2019 Bratislava
Bratislava
13. novembra (TASR) – Alexander Dubček je jednou z najvýznamnejších
osobností moderných slovenských dejín, bol rešpektovaný doma i vo svete.
Jeho meno sa stalo symbolom obrodného procesu a neúspešného pokusu
o nastolenie socializmu s ľudskou tvárou v roku 1968. "Dubček neprehral, len čestne nezvíťazil," napísal o ňom ruský básnik Jevgenij Jevtušenko.
Rodičia Alexandra Dubčeka sa zoznámili v Chicagu, kam sa pôvodne vysťahovali za prácou pred prvou svetovou vojnou - v USA sa angažovali aj v rôznych robotníckych a sociálno-demokratických spolkoch. V roku 1921 sa vrátili na Slovensko, do Uhrovca, kde sa im 27. novembra 1921 narodil druhý syn Alexander. Zhodou okolností v tom istom dome, v ktorom sa 106 rokov predtým (28. októbra 1815) narodil Ľudovít Štúr.
"Do Uhrovca sa vždy vracal rád a vždy rád pobudol v rodnom dome. Že sa narodil v tom istom dome ako Ľudovít Štúr, v tom videl Alexander Dubček zvláštnu symboliku a mravný záväzok pokračovať v Štúrovom úsilí za hospodárske a sociálne povznesenie slovenského národa, aby sa stal vzdelaným a rovnoprávnym národom spoločenstva demokratickej Európy," povedala pre TASR starostka Uhrovca Zuzana Máčeková.
Po štyroch rokoch strávených v rodnej obci sa celá rodina odsťahovala do Sovietskeho zväzu, kde sa ako súčasť družstva Interhelpo podieľala na budovaní komunizmu. Najskôr žili osem rokov v kirgizskom Biškeku, z ktorého sa v roku 1933 presťahovali do mesta Gorkij (dnes Nižný Novgorod). Do Československa sa vrátili na jeseň 1938.
V súlade so svojim presvedčením a rodinnou tradíciou vstúpil Alexander Dubček v roku 1939 do Komunistickej strany Slovenska (KSS). V tom istom roku si našiel prácu v Škodových závodoch v Dubnici nad Váhom, kde sa vyučil za zámočníka. So svojim starším bratom sa aktívne zapojil do Slovenského národného povstania. Jeho brata zastrelila nemecká hliadka necelé štyri mesiace pred oslobodením – Alexander Dubček bol dvakrát zranený.
Po skončení vojny sa v roku 1945 usadil v Trenčíne, kde pracoval ako technik v tamojšej droždiarni. Tam dostal po roku 1948 aj ponuku pracovať v štruktúrach KSS. V januári 1953 sa stal vedúcim tajomníkom Krajského výboru KSS v Banskej Bystrici. O dva roky neskôr, koncom augusta 1955, odišiel do Moskvy študovať na Vysokú školu politickú pri Ústrednom výbore Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (ÚV KSSZ). Po návrate v septembri 1958 nastúpil do funkcie vedúceho tajomníka Krajského výboru KSS v Bratislave a v apríli 1963 ho zvolili do funkcie prvého tajomníka Ústredného výboru KSS (ÚV KSS).
Od polovice 60. rokov 20. storočia dávala spoločnosť čoraz otvorenejšie najavo svoju nespokojnosť a rozčarovanie, pričom kritické hlasy zaznievali čoraz hlasnejšie aj v samotnej vládnucej strane. V nej sa sformovala skupina reformných komunistov na čele s Alexandrom Dubčekom, ktorý bol v januári 1968 zvolený za prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ).
Alexander Dubček sa stal najpopulárnejším politikom v Československu. S typickým úsmevom, ľudským vystupovaním, rozhovormi s bežnými občanmi alebo cestou do práce mestskou dopravou si získal mnoho obdivovateľov a sympatizantov.
Dubčekovo reformné úsilie, nazývané tiež ako socializmus s ľudskou tvárou, ukončila v auguste 1968 invázia vojsk Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom. Keď sa Alexander Dubček dozvedel 21. augusta, že cudzie vojská vstúpili do Československa, zostal omráčený a psychicky zničený, pretože napriek hrozbám veril, že Moskva, ktorá ho oslovovala "náš Saša", vojenskú ofenzívu nespustí.
Dubček a ostatní vedúci predstavitelia štátu boli internovaní v Moskve, kde na nich Leonid Iľjič Brežnev vyvíjal nátlak, aby podpísali Moskovský protokol. Podpísali všetci okrem Františka Kriegla. Dubček zostal v najvyššej straníckej funkcii do 17. apríla 1969, keďže mal stále autoritu medzi obyvateľstvom.
Bol predsedom Federálneho zhromaždenia, ako jeden z najvyšších ústavných činiteľov podpísal 22. augusta 1968 takzvaný obuškový zákon. Krátko po tom sa stal veľvyslancom v Turecku, 24. júna 1970 ho odvolali z tohto postu a o dva dni ho vylúčili aj z KSČ.
Počas normalizácie bol takmer dve desaťročia prinútený žiť v izolácii až do Nežnej revolúcie. Pod neprestajným dozorom Štátnej bezpečnosti (ŠtB) pracoval v Západoslovenských štátnych lesoch ako mechanizátor.
"Aj počas tohto obdobia, ako väzeň svedomia, neustále kritizoval režim a dával ľuďom nádej, že prídu lepšie časy, čím výrazne prispel k tomu, že normalizačný režim sa zrútil ako domček z karát," pripomenul pre TASR historik a sociológ, priateľ a spolupracovník Alexandra Dubčeka Ivan Laluha, pričom zdôraznil: "Vo vedomí ľudí zostal ako symbol odvahy, humanity a nádeje na lepšie časy."
V novembri 1988 jedna z najstarších univerzít na svete - v talianskej Bologni - udelila Alexandrovi Dubčekovi čestný doktorát v odbore politických vied. Reformné úsilie Dubčeka ocenil v decembri 1989 aj Európsky parlament Sacharovovou cenou za slobodu myslenia.
V roku 1989 sa stal Alexander Dubček jednou z hlavných postáv Nežnej revolúcie a aktívne sa zapojil do procesu politických zmien. V decembri 1989 bol zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia. Zároveň sa angažoval v sociálnej demokracii, keď hovorieval, že sa vrátil tam, kde jeho otec začínal.
Alexander Dubček utrpel pri havárii 1. septembra 1992 na diaľnici medzi Bratislavou a Prahou ťažké zranenia, ktorým podľahol 7. novembra 1992 v pražskej nemocnici Na Homolce. Posledným miestom odpočinku Alexandra Dubčeka je bratislavský cintorín v Slávičom údolí.
Rodičia Alexandra Dubčeka sa zoznámili v Chicagu, kam sa pôvodne vysťahovali za prácou pred prvou svetovou vojnou - v USA sa angažovali aj v rôznych robotníckych a sociálno-demokratických spolkoch. V roku 1921 sa vrátili na Slovensko, do Uhrovca, kde sa im 27. novembra 1921 narodil druhý syn Alexander. Zhodou okolností v tom istom dome, v ktorom sa 106 rokov predtým (28. októbra 1815) narodil Ľudovít Štúr.
"Do Uhrovca sa vždy vracal rád a vždy rád pobudol v rodnom dome. Že sa narodil v tom istom dome ako Ľudovít Štúr, v tom videl Alexander Dubček zvláštnu symboliku a mravný záväzok pokračovať v Štúrovom úsilí za hospodárske a sociálne povznesenie slovenského národa, aby sa stal vzdelaným a rovnoprávnym národom spoločenstva demokratickej Európy," povedala pre TASR starostka Uhrovca Zuzana Máčeková.
Po štyroch rokoch strávených v rodnej obci sa celá rodina odsťahovala do Sovietskeho zväzu, kde sa ako súčasť družstva Interhelpo podieľala na budovaní komunizmu. Najskôr žili osem rokov v kirgizskom Biškeku, z ktorého sa v roku 1933 presťahovali do mesta Gorkij (dnes Nižný Novgorod). Do Československa sa vrátili na jeseň 1938.
V súlade so svojim presvedčením a rodinnou tradíciou vstúpil Alexander Dubček v roku 1939 do Komunistickej strany Slovenska (KSS). V tom istom roku si našiel prácu v Škodových závodoch v Dubnici nad Váhom, kde sa vyučil za zámočníka. So svojim starším bratom sa aktívne zapojil do Slovenského národného povstania. Jeho brata zastrelila nemecká hliadka necelé štyri mesiace pred oslobodením – Alexander Dubček bol dvakrát zranený.
Po skončení vojny sa v roku 1945 usadil v Trenčíne, kde pracoval ako technik v tamojšej droždiarni. Tam dostal po roku 1948 aj ponuku pracovať v štruktúrach KSS. V januári 1953 sa stal vedúcim tajomníkom Krajského výboru KSS v Banskej Bystrici. O dva roky neskôr, koncom augusta 1955, odišiel do Moskvy študovať na Vysokú školu politickú pri Ústrednom výbore Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (ÚV KSSZ). Po návrate v septembri 1958 nastúpil do funkcie vedúceho tajomníka Krajského výboru KSS v Bratislave a v apríli 1963 ho zvolili do funkcie prvého tajomníka Ústredného výboru KSS (ÚV KSS).
Od polovice 60. rokov 20. storočia dávala spoločnosť čoraz otvorenejšie najavo svoju nespokojnosť a rozčarovanie, pričom kritické hlasy zaznievali čoraz hlasnejšie aj v samotnej vládnucej strane. V nej sa sformovala skupina reformných komunistov na čele s Alexandrom Dubčekom, ktorý bol v januári 1968 zvolený za prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ).
Alexander Dubček sa stal najpopulárnejším politikom v Československu. S typickým úsmevom, ľudským vystupovaním, rozhovormi s bežnými občanmi alebo cestou do práce mestskou dopravou si získal mnoho obdivovateľov a sympatizantov.
Dubčekovo reformné úsilie, nazývané tiež ako socializmus s ľudskou tvárou, ukončila v auguste 1968 invázia vojsk Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom. Keď sa Alexander Dubček dozvedel 21. augusta, že cudzie vojská vstúpili do Československa, zostal omráčený a psychicky zničený, pretože napriek hrozbám veril, že Moskva, ktorá ho oslovovala "náš Saša", vojenskú ofenzívu nespustí.
Dubček a ostatní vedúci predstavitelia štátu boli internovaní v Moskve, kde na nich Leonid Iľjič Brežnev vyvíjal nátlak, aby podpísali Moskovský protokol. Podpísali všetci okrem Františka Kriegla. Dubček zostal v najvyššej straníckej funkcii do 17. apríla 1969, keďže mal stále autoritu medzi obyvateľstvom.
Bol predsedom Federálneho zhromaždenia, ako jeden z najvyšších ústavných činiteľov podpísal 22. augusta 1968 takzvaný obuškový zákon. Krátko po tom sa stal veľvyslancom v Turecku, 24. júna 1970 ho odvolali z tohto postu a o dva dni ho vylúčili aj z KSČ.
Počas normalizácie bol takmer dve desaťročia prinútený žiť v izolácii až do Nežnej revolúcie. Pod neprestajným dozorom Štátnej bezpečnosti (ŠtB) pracoval v Západoslovenských štátnych lesoch ako mechanizátor.
"Aj počas tohto obdobia, ako väzeň svedomia, neustále kritizoval režim a dával ľuďom nádej, že prídu lepšie časy, čím výrazne prispel k tomu, že normalizačný režim sa zrútil ako domček z karát," pripomenul pre TASR historik a sociológ, priateľ a spolupracovník Alexandra Dubčeka Ivan Laluha, pričom zdôraznil: "Vo vedomí ľudí zostal ako symbol odvahy, humanity a nádeje na lepšie časy."
V novembri 1988 jedna z najstarších univerzít na svete - v talianskej Bologni - udelila Alexandrovi Dubčekovi čestný doktorát v odbore politických vied. Reformné úsilie Dubčeka ocenil v decembri 1989 aj Európsky parlament Sacharovovou cenou za slobodu myslenia.
V roku 1989 sa stal Alexander Dubček jednou z hlavných postáv Nežnej revolúcie a aktívne sa zapojil do procesu politických zmien. V decembri 1989 bol zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia. Zároveň sa angažoval v sociálnej demokracii, keď hovorieval, že sa vrátil tam, kde jeho otec začínal.
Alexander Dubček utrpel pri havárii 1. septembra 1992 na diaľnici medzi Bratislavou a Prahou ťažké zranenia, ktorým podľahol 7. novembra 1992 v pražskej nemocnici Na Homolce. Posledným miestom odpočinku Alexandra Dubčeka je bratislavský cintorín v Slávičom údolí.
www.ZIVOTPO.sk
